Keď Kristína Tkáčová hľadala škôlku pre svojho syna Šimiho, v tej spádovej jej naznačili, aby sa radšej poobzerali inde. Dôvodom boli obavy z jeho inakosti. Šimi má achondropláziu–diagnózu, ktorá ovplyvňuje jeho vzrast, no nijako neobmedzuje jeho chuť objavovať svet. Kristína vtedy spoznala Rozmanitu. Dnes v nej pôsobí nielen ako mama, ale aj ako odborníčka na špeciálnu pedagogiku. V rozhovore nám prezradila, prečo je inklúzia darom pre všetky deti a prečo je škola súčasťou ich rodinného života.
Váš prvý kontakt s Rozmanitou bol tak trochu „punkový“. Zápis prebiehal na záhrade a priestory škôlky v tom čase existovali len v odvážnych víziách. Čo vás vtedy presvedčilo, že toto je to správne miesto pre Šimiho?
Naše prvé kroky pôvodne viedli do spádovej škôlky, kde sme narazili na neistotu. Oznámili nám, že ak máme možnosť dať syna inam, nech tak urobíme. Báli sa o jeho bezpečnosť len preto, že bol iný, hoci Šimi bol v tom veku úplne samostatný, jazdil na odrážadle, kolobežke, bol motoricky funkčný. V Rozmanite to bolo iné. Anna Symington-Maar nám na záhrade rozprávala o svojej vízii a my sme dostali kľúčové uistenie: všetky deti sa tu budú cítiť v bezpečí a prijaté. Povedali sme si s manželom, že to skúsime.
Adaptácia nebola záležitosťou pár dní. Šimi si budoval dôveru voči novému prostrediu postupne. Ako ste toto obdobie vnímali vy ako rodičia?
Šimi bol veľmi naviazaný na rodinu, takže jeho adaptácia trvala až do decembra. Bolo však úžasné, že Rozmanita prijíma všetky detské pocity. Nikdy som tam nepočula vetu: „Neplač, veď mama príde.“ Namiesto toho situáciu pomenovali a Šimimu čas vizualizovali. Prvé mesiace s nikým nekomunikoval, len si potichu budoval svoj bezpečný priestor. Po Vianociach sa však niečo zlomilo, začal si tvoriť kamarátstva a dnes chce byť v škole stále viac a viac.
V Rozmanite nie sú deti rozdelené striktne podľa veku. Čo vás na tomto systéme ako rodičov najviac oslovilo?
Keď sú v jednej skupine deti v rôznom veku, ale aj na rôznych úrovniach zručností, prirodzene sa navzájom podporujú. Nevnímajú svoje odlišnosti ako bariéru, ale pracujú ako jeden tím, kde sa jeden „ťahá“ s druhým. Práve táto rôznorodosť ich učí empatii a spolupráci.
Šimi si svoju inakosť, najmä výšku, uvedomoval veľmi skoro. Ako v tomto smere pomohlo prostredie školy?
Už od dvoch rokov vnímal, že je iný. Na ihrisku nemal rád, keď ho niekto označil za bábätko, pretože sa tak vôbec necítil. Až v škôlke však našiel slová, ktorými svoju odlišnosť prijal. Začal o sebe hovoriť: „Ja som palček. Ale zvládnem veľké veci – pozri, viem sa postaviť bez pomoci rúk.“
Vďaka prijatiu zo strany ostatných detí získal obrovskú sebaistotu a naučil sa sústrediť na svoje silné stránky. Keď niekam nedočiahne, len vecne skonštatuje: „Nevadí, vezmem si schodík.“ Dnes je prvák a hoci výškou pripomína trojročné dieťa, spolužiaci aj starší tretiaci ho berú ako absolútne rovnocenného parťáka. Nedávno ho dokonca verejne ocenili za jeho výkon vo florbale. Ten moment, keď bol na seba úprimne hrdý a cítil uznanie kolektívu, bol pre nás ako rodičov neopísateľný.
Vy sama ste dôkazom, že Rozmanita spája prax s expertízou – na univerzite pôsobíte ako vedecko-výskumná pracovníčka, no v Rozmanite ste zároveň špeciálnou pedagogičkou. Dokáže podľa vás učiteľ s bežnou praxou reálne učiť takto rozmanité deti v jednej triede?
Určite áno. Základom je nebáť sa a hľadať spôsoby, ako k dieťaťu pristúpiť. Kľúčom je diferencované vyučovanie. Celá trieda pracuje na jednej téme, ale zadania nasledujú aktuálne zručnosti detí. V praxi to u nás funguje tak, že žiactvo je zväčša rozdelené do troch skupín podľa úrovne náročnosti. Nie je cieľom, aby všetci počítali naraz to isté, ale aby každé dieťa zažilo úspech na svojej úrovni. Práve táto odborná podpora priamo v triede robí inklúziu udržateľnou.
Prečo je dôležité, aby bol špeciálny pedagóg prítomný priamo v škole ako súčasť tímu?
Podporný tím je základom pre všetky deti. Špeciálny pedagóg vidí veci inak ako učiteľ, ktorý má na starosti celú triedu. Keď napríklad pracujem s dieťaťom s intelektovým znevýhodnením, hľadám cestu, ako posilniť konkrétnu zručnosť cez jemu blízku aktivitu. Upravím pracovný list, zväčším písmo, uberiem inštrukcie, ktoré by mohli odvádzať pozornosť. Viem presne, kedy treba urobiť krok vpred a kedy sa vrátiť späť. Ak máme otvorených ľudí a zároveň podporu od psychológov a špeciálnych pedagógov, tak vieme učiť rozmanité deti spolu. Je to o súhre všetkých: od riaditeľa cez učiteľov až po rodičov a spoločnosť, v ktorej žijeme. Učiteľ však nemusí všetko zvládnuť sám – práve v tom spočíva podstata podporného tímu, aby v ňom našiel pevnú oporu. To robí inklúziu v triede udržateľnou.
Je pravda, že ste pre školu objavili novú posilu do podporného tímu?
Áno, keď som otehotnela s naším druhým bábätkom, odporučila som na svoje miesto svoju študentku Bibu. Povedala som jej, že ju v Rozmanite jednoducho „vidím“. Skúsila to a odvtedy je pevnou súčasťou tímu. Teší ma, že som mohla prispieť k tomu, aby tu rástlo odborné zázemie.
Zdá sa, že bezpečie a dôvera v Rozmanite nekončia zabuchnutím dverí po vyučovaní. Ako vnímate komunitu, ktorá okolo školy vznikla?
Škola je obrovská súčasť rodinného života a nemali by sme ich oddeľovať. Pre mňa je dôležité vedieť, s kým moje deti trávia deň. To mi dodáva pocit bezpečia. V Rozmanite vznikli medzi rodičmi veľké priateľstvá. Pomáhame si, strážime si deti navzájom. Dokonca máme „rozmanitú kempovačku“, kde tento rok ide 35 rodín. Krásne sú aj brigády. Naše deti si balia vlastné náradie týždeň dopredu. Každý rodič môže prispieť tým, čo je jeho silná stránka. Robíme to jednoducho pre našu komunitu.
Škole pomáhate aj aktívnym oslovovaním ľudí pre darovanie 2 % z dane. Čo vás k tomu viedlo?
Dva roky sme kampaňovali pre Šimiho liečbu a zistila som, aké je to náročné. Povedala som si, že my už teraz tú podporu tak akútne nepotrebujeme, tak ju nasmerujeme tam, kde to má pre nás zmysel. Chcem, aby Rozmanita rástla, lebo pre mňa predstavuje budúcnosť školstva na Slovensku. Mojím prianím je, aby čo najviac detí zažilo to, čo tie naše–ten vzácny pocit prijatia.
Keď sa pozriete do budúcnosti, čo si najviac želáte pre Šimiho?
Chcem preňho budúcnosť, kde sa bude cítiť prijatý presne taký, aký je. Vyštuduje školu, ktorú si vyberie, a nájde si prácu, ktorá ho bude napĺňať. Chcem, aby sa cítil dobre tam, kde bude. Verím, že cesta, po ktorej ideme v Rozmanite, mu presne toto umožní.
Zhovárala sa: Ivana Lojanová
Foto: Kvet Nguyen, archív Rozmanita
