Jana Cigániková je mamou prváka v našej LAB škole. Úprimne priznáva, že začiatky boli sprevádzané otázkami, no dnes v škole vidí zrkadlo hodnôt, ktoré sú pre ich rodinu kľúčové. O tom, ako sa „šok z dobrodružného ihriska“ zmenil na hlbokú dôveru a prečo jej syn trefne pomenoval rozdiel v školských systémoch, si prečítate v našom rozhovore.
Spomínate si ešte na moment, keď ste syna prvýkrát priviedli do Rozmanity? Čo bol vtedy ten hlavný impulz?
Pamätám si to presne. Bol to vôbec prvý deň, ktorý Jojko strávil v nejakom „zariadení“. Mala som strach, ale vnútorne som cítila, že to bude dobré. Priznávam však, že keď som uvidela dobrodružné ihrisko, zostala som mierne zaskočená. Väčšina škôlok sa vás snaží ohúriť modernými plastovými preliezkami, no tu na dvore ležali kusy dreva, dosky, palety a staré odrážadlá… Bolo to niečo, čo som vôbec nečakala.
Dnes sa na tom s manželom smejeme. Pochopili sme, že tie palety a drevá sú pre deti skutočným rajom – miestom, kde môžu nekonečne skúmať a tvoriť. Hlavným impulzom pre výber Rozmanity však bola rovnosť a inklúzia. Jojko je Róm a je na to hrdý. My chceme, aby mu táto hrdosť zostala po celý život. Verím, že pre každé dieťa je najlepšie, ak môže byť samé sebou a rozvíjať svoje talenty.
Dnes je z vášho škôlkara už hrdý prvák v našej LAB škole. Čo bolo pre vás rozhodujúcim faktorom, že ste v Rozmanite zostali a nezvolili tradičnú cestu?
Na chvíľu sme si vyskúšali aj prostredie štátnej materskej školy. Práve táto skúsenosť nás utvrdila v tom, že inkluzívne a prijímajúce prostredie je kľúčové nielen pre dieťa, ale aj pre rodiča. Náš syn je veľmi vnímavý a citlivý na zmeny, a vtedy sme to pocítili naplno.
Na rozhovor, ktorý s ním mal môj manžel po pár týždňoch v inej škôlke, asi nikdy nezabudneme. Keď sa ho manžel opýtal, či mu bolo v Rozmanite lepšie, naše vtedy štvorročné dieťa trefne odpovedalo: „Konečne ste to pochopili.“ Po tomto momente nám bolo jasné, že Jojko jednoducho patrí do Rozmanity. Veľmi sa mi páči prístup, ktorý tu učitelia razia: „Chyba je naša priateľka.“ V Rozmanite sa chyby nebojíme – berieme ju ako príležitosť učiť sa a rásť.
V Rozmanite kladieme dôraz na to, aby deti prebrali zodpovednosť za svoje učenie. Pozorujete tento posun aj doma?
Jojko cíti, že je prijímaný. Tá miera reflexie, ktorej je dnes schopný, pritom vôbec nie je samozrejmá. Presne vie, kde sú jeho limity, ale v tomto prostredí ho tie limity nebrzdia – skôr ho učia pracovať so svojou jedinečnosťou. Áno, sú dni, keď sa mu ráno nechce vstávať do školy, ale ten zásadný rozdiel vidím v tom, že popoludní sa mu odtiaľ nechce ísť domov.
Často počúvam vetu: „Však aj ty si sa musela prispôsobiť, zvládne to aj tvoj syn.“ Podľa mňa je to hlúpy argument. Celý život ako spoločnosť bojujeme s traumami z tradičnej výchovy a zo systémov, ktoré nás lámali. V Rozmanite to ide inak – tu úplne stačí, aby deti boli deťmi.
Vaša dôvera v Rozmanitu prerástla až do pracovnej roviny a spolupráce so zamestnávateľom dm-drogerie markt. Prečo sa tieto dva svety k sebe hodia?
V dm-ke aj v Rozmanite platí to isté: si človekom. V našej firme sa snažíme, aby bola rovnosť prirodzenou samozrejmosťou. Vytvárame podmienky pre každého – momentálne napríklad zaškoľujeme tímy na prijatie nepočujúcich kolegov. Obe prostredia dokážu človeku dopriať presne to, čo v danom momente potrebuje, a hlavne mu dávajú pocit bezpečia o túto podporu požiadať.
Rozmanita má ambíciu meniť slovenské školstvo. Aký je to pocit vedieť, že váš syn je súčasťou takéhoto projektu?
Byť pri zrode niečoho s takýmto potenciálom mení v prvom rade nás samotných – a až potom celú spoločnosť. Vďaka Rozmanite viac dôverujeme, sme smelší a máme chuť sa aktívne zapájať. Verím, že ak zmena prichádza zvnútra von, má skutočnú budúcnosť. Rozmanita nie je len škola pre nášho syna, je to priestor, ktorý kultivuje aj nás rodičov.
Čo by ste odkázali rodičom, ktorí práve teraz zvažujú, kam zapísať svoje dieťa?
Svojmu mladšiemu ja, ktoré vtedy váhalo, by som dnes povedala: snaha „napasovať“ dieťa do systému za každú cenu je nesprávna. Často rozmýšľam, aké by to bolo, keby sme sa mohli slobodne rozhodovať už ako deti. Keby sme mohli bez strachu priznať, že milujeme kašu, ale neznášame paradajky.
Môj syn by tradičný systém možno nejako zvládol, ale… Jojko paradajky proste nemá rád. A v Rozmanite je to v poriadku.
Foto: Andrej Lojan
