Psychická odolnosť, schopnosť spolupracovať s rôznymi ľuďmi a učiť sa celý život. Práve tieto zručnosti sú kľúčové pre deti, ktoré dnes sedia v školských laviciach. V relácii Teleráno na TV Markíza o tom 19. januára hovorila naša riaditeľka Anna Symington-Maar.
Svet sa mení rýchlejšie než kedykoľvek predtým
Podľa Anny Symington-Maar dnes deti pripravujeme na svet, ktorý sa neustále mení a bude sa meniť ešte rýchlejšie: „To, čo sme potrebovali v roku 2000, je úplne iné než to, čo potrebujeme v roku 2026. A v roku 2050 to bude opäť niečo iné. Základnou zručnosťou budúcnosti je schopnosť zvládať zmenu. Nielen ju prežiť, ale ideálne sa v nej vedieť zorientovať a nájsť v nej aj niečo pozitívne.”
Tri kľúčové kompetencie pre 21. storočie
Anna priblížila základné kompetencie budúcnosti, týkajú sa najmä troch oblastí:
1. Psychická odolnosť
Deti sa musia naučiť starať sa o svoje duševné zdravie a zvládať silné emócie. Zmeny, tlak a neistota totiž prinášajú veľkú psychickú záťaž.
2. Spolupráca s rôznymi ľuďmi
Nestačí vedieť fungovať len s „rovnakými“ ľuďmi. Deti sa musia učiť spolupracovať s ľuďmi z rôznych kultúr, krajín a s rôznymi spôsobmi prežívania a myslenia, vrátane ľudí s ADHD či na autistickom spektre. „Čím pestrejšia trieda, tým lepšie. Práve tam sa tieto zručnosti dajú prirodzene trénovať,“ vysvetlila Anna.
3. Učenie sa počas celého života
Podľa odhadov bude mať priemerný človek počas života 5 až 10 rôznych povolaní. Kľúčové preto nie je len čo sa učíme, ale ako sa to učíme.
Predmety nie sú cieľ, sú len cestou
Tradičné školské predmety podľa Anny Symington-Maar nezanikajú, mení sa však ich úloha. Dodala, že predmety sú len cesta k rozvoju spomínaných kompetencií. Psychická odolnosť sa buduje aj pri náročnej úlohe zo slovenčiny, matematiky či pri prehre na telesnej výchove. Rozhodujúce je vedenie pedagógov, rešpektujúca komunikácia a pocit bezpečia.
Spomenula, že miestom, kde sa deti učia zvládať svoje emócie, sú takzvané kútiky pokoja. Deti ich môžu využiť v momente, keď cítia silnú frustráciu alebo emóciu a potrebujú sa upokojiť. Žiaci a žiačky sa v nich podľa nej učia sebaregulácii a tomu, že situáciu dokážu zvládnuť samy. Tento inovatívny koncept priniesla a otestovala práve LAB škola Rozmanita, ktorá sa ho snaží šíriť do škôl po celom Slovensku.
Od škôl chceme veľa, no dávame im málo podpory
Očakávania od škôl sú podľa nej dnes obrovské, často však bez primeranej podpory: „Chceme, aby školy učili deti čítať, písať, starať sa o psychické zdravie, pracovať s umelou inteligenciou. A pritom sa aj samotné tieto oblasti menia z týždňa na týždeň.“
Zmena preto nemôže prísť zo dňa na deň. Vyžaduje si systémovú podporu, vzdelávanie pedagógov a realistické očakávania.
Bez rodičov to nepôjde
Dôležitú úlohu zohrávajú aj rodičia. Časť z nich má pocit, že nové témy sú zbytočné. Ako príklad uviedla duševné zdravie.
Podľa Anny Symington-Maar však realita ukazuje, že práve toto je oblasť, ktorú nemožno ignorovať. Rodičia môžu školám pomôcť najmä podporou a spoluprácou, nie zľahčovaním problémov. Veľkú rolu zohráva hlavne rešpektujúca výchova, ktorá spája láskavosť s jasnými a pevnými hranicami.
Výchova k budúcnosti sa začína dnes
Škola je jedným z najdôležitejších miest, kde sa formuje spoločnosť budúcnosti. Ak chceme, aby deti o 10 či 20 rokov dokázali fungovať v rýchlo sa meniacom svete, musíme im na to vytvoriť podmienky už dnes – v školách aj doma.
