Claudia Alner: Vzdelanie bez empatie nemá zmysel

Manažérka strategických partnerstiev v GLOBSEC-u, členka Forbes 30 pod 30, spoluzakladateľka občianskeho združenia Vietnamské korene a podporovateľka Rozmanity, Claudia Alner, otvorene hovorí o detstve Vietnamky na Slovensku, o sile inkluzívneho vzdelávania a o tom, prečo by škola mala byť miestom, kde sa odlišnosť berie ako prirodzená súčasť života, nie ako stigma.

Claudia, vyrastali ste s vietnamskými koreňmi na Slovensku. Ako vyzeralo vaše detstvo v škole? Cítili ste sa skôr súčasťou kolektívu, alebo „inak“?

Na základnej škole som sa cítila pomerne dobre. Moji najbližší spolužiaci boli priateľskí a nemám negatívne spomienky na náš triedny kolektív. Skôr naopak, veľa z toho obdobia si nesiem ako pozitívnu skúsenosť. Zároveň si však uvedomujem, že detská nevinnosť sa vekom mení.

Kým sme boli malé deti, kamarátili sme sa všetci bez ohľadu na pôvod. S posmeškami sme sa stretávali najmä od starších žiakov. Pamätám si, ako som chodila domov uplakaná, lebo som nerozumela, prečo sa to deje práve nám, mojej sestre, mne, bratovi či bratrancovi, že sa nám staršie deti vysmievajú za náš vzhľad.

Vyrastala som v dedine pri Bratislave a vtedy tam cudzincov takmer nebolo. Boli sme doslova jediní Vietnamci na škole. Až neskôr som si uvedomila, že možno práve naša prítomnosť niektorým spolužiakom „otvorila oči“. Keby nemali skúsenosť s nami, možno by si v dospelosti našli iný terč pre svoje predsudky.

Dáta to potvrdzujú. Z výskumov OECD vyplýva, že deti, ktoré vyrastajú v rôznorodých kolektívoch, majú v dospelosti väčšiu schopnosť empatie a menšiu tendenciu k intolerancii. A to je podľa mňa niečo, čo má hodnotu nielen pre jednotlivca, ale pre celú spoločnosť.

Hovorí sa, že ľudia z rôznych prostredí dokážu spoločne dosiahnuť viac. Vy sa pohybujete v multikultúrnom prostredí, vnímate to podobne?

Určite áno, ale vždy zdôrazňujem, že rôznorodosť nemusí znamenať len etnický pôvod či fyzickú inakosť. Rôznorodosť môže znamenať aj rôzne životné skúsenosti či už zo zahraničia, z odlišných profesií, alebo z iných sociálnych prostredí. Čím viac perspektív spojíme, tým viac možností riešení sa nám otvára.

Pripomína mi to staré príslovie: čím viac jazykov ovládaš, tým viac si človekom. Podobne je to aj so skúsenosťami a prostrediami. Výskumy zo škôl, kde sa učia deti s odlišným pôvodom či so zdravotným znevýhodnením, ukazujú, že takéto kolektívy majú lepšie výsledky v spolupráci, riešení konfliktov a kreatívnom myslení. A to nie je abstraktná teória. V Rozmanite to vidíme už dnes po takmer štyroch rokoch jej pôsobenia.

Kedy ste si uvedomili, že odlišnosť môže byť aj výhodou?

Tento moment prišiel až v staršom veku. Ako dieťa som svoju odlišnosť vnímala skôr ako prekážku. Bola to stigma, niečo, čo ma vyčleňovalo. Keď som dospela, uvedomila som si, že práve vďaka našej kultúre a výchove nám rodičia dali obrovskú devízu do života. Naučili nás pracovitosti a pozitívnemu vzťahu k práci.

V podcaste Banánové deti o tom hovoríme často. Mnohí z nás, ktorí vyrastali s vietnamskými koreňmi, si nesú pocit „medzikultúrnej identity“. Najskôr to vnímame ako niečo, čo nám berie pocit istoty. Ale keď dospejeme, pochopíme, že to je naopak veľké plus, že máme schopnosť prekladať svety medzi sebou, rozumieť viac perspektívam a že to je obrovská výhoda v pracovnom aj osobnom živote.

Mnohí rodičia si povedia, že materská a základná škola sú všade rovnaké a skutočne záleží až na výbere osemročného gymnázia či strednej školy. Prečo sú podľa Vás dôležité?

Materská a neskôr základná škola sú úplný základ, nielen vedomostný, ale aj sociálny a hodnotový. To, aký kolektív a akých učiteľov má dieťa v prvých rokoch do veľkej miery ovplyvní, aký bude jeho vzťah k učeniu, k autoritám, ale aj k sebe samému. Ja sama som cítila, že ak máš v triede prijímajúce prostredie, vieš si budovať sebavedomie. Ak tam chýba rešpekt a inklúzia, dieťa si nesie pocit menejcennosti dlhé roky.

Dáta z inkluzívnych škôl ukazujú, že deti, ktoré vyrastajú v prostredí, kde sa prirodzene stretávajú s inakosťou či už kultúrnou, jazykovou alebo zdravotnou sú neskôr odolnejšie voči predsudkom. Preto základná škola nie je „všade rovnaká“. Je to obdobie, keď sa formuje pohľad dieťaťa na svet.

Čo vás škola nenaučila, ale považujete to za kľúčové?

Škola ma nenaučila kriticky myslieť a pýtať sa. Pamätám si, že sme mali vedieť správnu odpoveď, ale už nie klásť správnu otázku. A to je podľa mňa kľúčové: naučiť deti pracovať s informáciami, overovať si zdroje, pýtať sa „prečo“ a „ako“.

Druhá vec je emocionálna inteligencia. Schopnosť pomenovať, čo cítim a reagovať na emócie druhých. To je dnes pre mňa v práci aj v osobnom živote absolútne kľúčové. A žiaľ, naše školy to vôbec neadresovali.

 

 

Ak by ste sa ako dieťa mohli postaviť za nejakú myšlienku alebo spraviť malý protest, čo by to bolo?

Ako dieťa som cítila, že sa nesmiem príliš ozývať. Že musím byť „dobrá žiačka“ a veľa sa nepýtať. Dnes viem, že práve to mi najviac chýbalo, vedenie ku kritickému mysleniu, k odvahe postaviť sa a povedať svoj názor.
Protestovala by som za právo detí klásť otázky bez strachu a bez posmechu.

Akú školu by ste zaželali svojmu detskému ja?

Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, aké šťastie som mala, že som v triede nebola úplne sama, že tam bol aj bratranec a na škole vo vyššej triede sestra a aj môj mladší brat. To nám všetkým pomohlo necítiť sa tak izolovane. Ale priala by som si školu, ktorá by bola ešte otvorenejšia. Školu, kde by sa naša odlišnosť nebrala ako „zaujímavosť“, ale ako prirodzená súčasť kolektívu.

Priala by som si školu, ktorá by nás viedla k väčšiemu dialógu, k tomu, aby sme sa mohli pýtať, prečo niekto vyzerá či správa sa inak a zároveň aby to nebolo spojené s posmeškom, ale so zvedavosťou. Inými slovami, školu, ktorá by budovala rešpekt cez diskusiu.

 

 

Teraz si predstavte, že by ste mali možnosť postaviť školu od nuly. Aké 3 hodnoty by v nej nesmeli chýbať?

Prvou je ohľaduplnosť, pretože vzdelanie bez empatie nemá zmysel. Druhé je kritické myslenie. Deti musia vedieť, že otázky sú rovnako dôležité ako odpovede. A treťou je radosť z učenia. Ak sa deti naučia učiť s radosťou, budú sa učiť celý život.

Ak by ste mohli vybrať jednu zručnosť alebo hodnotu, ktorú by mala škola odovzdať každému dieťaťu, ktorá by to bola?

Určite schopnosť empatie. Ak sa dieťa naučí vžiť do kože iného, nebude potrebovať veľké prednášky o tolerancii. Bude to mať v sebe prirodzene.

Kedy ste sa prvýkrát dozvedeli o Rozmanite a čo vás na nej zaujalo?

Bolo to začiatkom roka 2021, ešte predtým, než otvorili svoju prvú triedu na materskej škole. Kamarát ma zoznámil spolu s Ankou, zakladateľkou Rozmanity, ktorá si ma už na prvom stretnutí získala. Svojím odhodlaním, víziou a najmä myšlienkou, že naozaj každé dieťa bez ohľadu na svoj sociálny, zdravotný či etnický pôvod, si zaslúži vyrastať a vzdelávať sa v prostredí, kde sa na jeho inakosť bude prizerať ako na jeho výhodu a nie príťaž.

Ak by ste mali presvedčiť skeptika, že inkluzívne vzdelávanie je cesta, čo by ste povedali?

Nešla by som na to cez presviedčanie, ale cez fakty. Rozmanitu podporujem od začiatku, lebo vidím, že dáta hovoria jasne a nielen zo zahraničia, ale aj z ich vlastnej praxe. Rozmanité kolektívy sa lepšie učia spolupracovať, deti dosahujú stabilnejšie výsledky a hlavne, vyrastajú v prostredí, ktoré odráža realitu sveta.

Predstavte si Slovensko o 20 rokov, ak by model Rozmanity prenikol do bežných škôl.

Predstavujem si spoločnosť s menšou mierou agresivity či už na uliciach, alebo na sociálnych sieťach. Predstavujem si ľudí, ktorí sa menej boja inakosti, pretože je pre nich prirodzenou súčasťou života. A predstavujem si viac tvorivosti a menej slepého nasledovania autorít.

Na záver, Claudia, ako človek, ktorý zažil aj kultúrne aj jazykové rozdiely, čo by si odkázala deťom zo školy Rozmanita?

Deťom z Rozmanity by som odkázala: vy už teraz žijete budúcnosť, ktorú si mnohí z nás želajú. To, že ste v škole, kde sa rôznorodosť berie ako prirodzená vec, je obrovská výhoda. Vážte si ju a noste ju ďalej do sveta.

 

Staňte sa aj vy súčasťou komunity, ktorej záleží na kvalitnom vzdelávaní a lepšej budúcnosti pre všetky deti na Slovensku. Pridajte sa k našim podporovateľom a podporovateľkám.