Špeciálna pedagogička radí: Namiesto „Hurá, škola volá“ ponúknime deťom pochopenie a pomoc pri zmene režimu.
Návrat späť do škôlky či školy môže byť pre mnohé deti veľkou zmenou. Namiesto radosti z opätovného stretnutia so spolužiakmi a spolužiačkami sa niekedy ozýva úzkosť, smútok alebo stres. Prečítajte si ako môžete deťom uľahčiť návrat do kolektívu po prázdninách.
Prečo je pre mnohé deti návrat po prázdninách ťažký, aj keď sa predtým do školy či škôlky tešili?
Počas prázdnin majú deti viac voľný a menej štruktúrovaný denný režim. Vytvárajú si svoje rutiny, sú zvyknuté na iné tempo, majú viac voľnej hry.
Prirodzene potom môže byť zmena rutiny zdrojom nepokoja. A aj keď sa deti predtým tešili na svojich kamošov a škôlku či školu, prechod do iného prostredia pre nich znamená zmenu – a tá môže prinášať únavu alebo aj smútok či stres.
Ako môžu rodičia správne reagovať, keď dieťa povie „Nechce sa mi ísť do školy“?
Je dôležité porozumieť a validovať pocity dieťaťa.
„Rozumiem, že sa ti nechce. Po prázdninách to môže byť ťažké.“
Dieťa vie, že jeho pocity sú prijaté a má priestor o nich hovoriť. Ponúknuť podporu môžeme aj deň vopred.
„Poď, pripravíme si spolu veci na zajtra.“ „Dohodnime si, čo by ti to ráno spríjemnilo.“
Pri príchode do škôlky/školy a rozlúčke sa môžeme spýtať, čo by dieťaťu pomohlo. Môže to byť posledné spoločné objatie, zamávanie cez okno, vziať si so sebou mamin náramok a mať ho na ruke alebo si priniesť spoločnú fotku a mať ju so sebou v prípade, že by dieťaťu bolo smutno.
Pomôcť vie aj to, keď sa na zmenu pripravujeme ešte vopred. Už pár dní pred nástupom sa môžete začať rozprávať o tom, čo dieťa v škôlke či škole čaká, pripomenúť mu kamarátov/-ky alebo obľúbené hry, pozrieť si spoločne fotky z minulého roka. Užitočné býva aj to, keď si rodina pár dní pred koncom prázdnin skúsi vstávať v podobnom čase, ako bude vstávať do škôlky či školy. Dieťa tak prechod nezažije nárazovo, ale postupne.
Prečo by sme nemali zľahčovať obavy dieťaťa vetami typu „To nič nie je“?
Zľahčovanie pocitov dieťaťa môže narúšať vzájomnú dôveru. Dieťa sa môže cítiť nepochopené a je menej ochotné zdieľať svoje pocity. Naším cieľom je, aby dieťa zažilo, že aj smútok, protest či neistota majú v živote svoje miesto a nie sú problémom. Prítomnosť a pochopenie dospelého mu dáva istotu, že jeho pocity sú normálne a že je tu niekto, kto ho podporí a vypočuje, nech už prežíva čokoľvek.
Bezpečné prijatie emócií pomáha deťom postupne zvládať nové situácie, posilňuje ich dôveru a pripravuje ich na ďalšie kroky k samostatnosti.
Ako zvládnuť ťažšie momenty pri rozlúčke?
Plač alebo hnev pri lúčení patria medzi prirodzené prejavy počas prvých dní po prázdninách. Najviac pomôže, keď rodič ostane pokojný a nenechá sa strhnúť. Ak má jeden z rodičov lúčenie ľahšie, je dobré, aby práve on dieťa odprevádzal. V komunikácii pomáha jednoduchý postup:
- Uznanie emócie: „Vidím, že si smutný/vidím, že si nahnevaná“,
- Pripomenutie vecí, na ktoré sa môže tešiť: „Pamätáš na hračky alebo kamarátov, s ktorými si sa tu rád/rada hral/a?“
- Jasné uistenie: „Po obede ťa tu budem čakať.“ Je veľmi dôležité tieto dohody dodržať, dieťa si tak buduje dôveru.
Niekedy sa stáva, že má dieťa ťažkosti sa rozlúčiť a nechce rodiča vôbec pustiť. Aj vtedy je dôležité zachovať pokoj a lúčenie nepredlžovať – dlhé lúčenie situáciu zvyčajne len zhorší. Ak cítite, že potrebujete podporu, môžete poprosiť učiteľku, ktorá vás pri vstupe víta. Vie dieťa citlivo prevziať a pomôcť mu vstúpiť do triedy.
Prečo je lepšie po návrate domov viac počúvať než deti „otázkovať”?
Otvorené počúvanie podporuje dôveru. Po dni plnom podnetov je dieťa často zahltené. Namiesto série otázok, môžete len povedať:
„Som rád/a, že si doma.“
„Ak budeš chcieť, porozprávaj mi, ako bolo.“
Deti často začnú hovoriť samé, keď necítia tlak – možno večer pri hre, alebo pri zaspávaní. Vtedy majú pocit bezpečia a slová prichádzajú ľahšie.
Pri otázkach je tiež dôležité, ako sa pýtame. Voľme konkrétne otázky, nepýtajme sa len jednostranne, ale urobme z toho príjemný rodinný rozhovor. Namiesto „Ako bolo v škôlke?” sa môžeme pýtať:
„Čítali ste si dnes nejakú knižku?”
„S kým si sedel/a na obede?”
„S akou hračkou si sa dnes hral/a?”
Ako rozpoznať rozdiel medzi bežnou úzkosťou z návratu a vážnejšími signálmi, že dieťa potrebuje viac podpory?
Zmena rutiny môže prirodzene viesť u detí k smútku, plaču či väčšej únave. Je veľmi dôležité hovoriť o adaptácií s pedagogickým tímom. Dieťaťu môže veľmi pomôcť jednotný prístup a vzájomné dohody rodičov a učiteľstva.
Ak vnímame, že je pre dieťa dlhodobejšie náročné sa adaptovať v prostredí škôlky či školy, prípadne dieťa stráca radosť, mení sa jeho spánok alebo chuť do jedla, má bolesti bruška či hlavy, potrebujeme spoločne nastaviť ďalšie kroky podpory.
