Matej Smrtič strávil štvrťstoročie v policajnom zbore. Vyšetroval majetkovú aj násilnú kriminalitu a pracoval na ťažkých prípadoch. Po odchode do výsluhového dôchodku sa rozhodol prijať úplne novú výzvu. Dnes pôsobí v LAB škole Rozmanita, inovatívnej materskej a základnej škole, ako osobný asistent. V rozhovore rozpráva o svojom nečakanom profesijnom obrate aj o tom, v čom vidí zmysel inkluzívnej školy.
V uniforme a na vyšetrovateľskej stoličke si strávil významnú časť života. Prečo si sa rozhodol stať policajtom?
Už od detstva som chcel byť policajtom. Samozrejme, ovplyvnili ma filmy a všetko možné okolo toho, no tak ma to chytilo, že som si celú cestu plánoval. Čím som bol starší, tým viac som vedel, že chcem byť vyšetrovateľom. Po škole a vojenskej službe som nastúpil do zboru, prešiel si obchôdzkami, strednou policajnou školou aj policajnou akadémiou a skončil som na vyšetrovaní. Strávil som roky na okrese, kde som riešil všetko od majetkových činov až po ťažké výjazdy.
Práca vyšetrovateľa prináša stret s tými najťažšími ľudskými osudmi. Aký bol tvoj prístup k ľuďom na druhej strane stola?
Vždy som sa snažil zachovať si ľudskosť a úctu. Aj k ľuďom, ktorí boli obvinení zo spáchania trestných činov a ocitli sa v kriminálnom prostredí, som sa správal slušne a komunikoval s nimi s rešpektom. Nenosil som v sebe výbuchy hnevu. Verím, že aj v takomto drsnom prostredí má slušnosť svoj zmysel.
Tvoj predchádzajúci svet vyžadoval chladnú hlavu, systém a prísnu štruktúru. Ako sa človek z policajného prostredia zrazu ocitne v inkluzívnej škole medzi malými deťmi?
Úplnou náhodou. Kamarátim sa s maminou Yonatana, chlapčeka so zdravotným znevýhodnením, ktorý chodí do Rozmanity. Sem-tam som jej s ním pomohol a ona sa ma raz spýtala, či nechcem vyskúšať robiť mu osobného asistenta. Moja prvá reakcia bola: „Sorry, ale to by som nedal. Ja sa predsa neviem takto starať o dieťa.“ No vŕtalo mi to v hlave. Povedal som si, že veď Yonča poznám, vyskúšam to na dva dni v týždni. Vždy som sa pedagogickému prostrediu vyhýbal, lebo som si myslel, že nemám danosť niekoho vychovávať. Ale po čase som zistil, že dva dni sú mi málo. Dnes som v Rozmanite na plný úväzok a pomáham v škole aj v škôlke. 
Osobná asistencia: Najťažšie je nepomôcť hneď
Čo vlastne obnáša práca osobného asistenta pre dieťa s telesným znevýhodnením?
Najjednoduchšie povedané: nahrádzaš dieťaťu ruky a nohy. Pomáham s presunmi z vozíka na rannú elipsu, s hygienou, s prípravou lavice. Na vyučovaní sme dohodnutí s učiteľmi, že keď potrebujeme, prenesiem našu lavicu do tichšej zóny v triedy, aby ho nič nerušilo, a preberáme učivo spolu.
Školský deň vie byť pre deti vyčerpávajúci. Ako svoje limity vníma samotný Yonatan a ako reagujete, keď je toho naňho veľa?
Úžasné na ňom je, ako dokáže sám vnímať svoje vlastné potreby a limity – vie si sám povedať, že chce byť teraz sám a potrebuje si oddýchnuť. Ľahne si na koberec a povie mi, či chce, aby som ostal pri ňom, alebo aby som ho nechal chvíľu samého. Je skvelé, že dokáže takto prirodzene vyjadriť, čo v danej chvíli potrebuje, a náš systém mu na to dáva plný priestor.
V polícii si bol zvyknutý veci riadiť a okamžite zasiahnuť. Aké to bolo v škole?
To bola pre mňa najväčšia lekcia. Mal som obrovskú tendenciu všetko spraviť zaňho, pomôcť mu pri každom pohybe. Ale osobná asistencia v Rozmanite je práve o podporovaní samostatnosti. Učil som sa nedávať pomoc hneď. Pripomínam si: „Zastav sa, nechaj Yonča, nech si to premyslí a urobí to sám.“ Pochopil som, že tá najväčšia pomoc preňho je dať mu slobodu v rámci bezpečných hraníc.
Vytvorili ste si s Yonatanom osobitný vzťah. Máte aj nejaké vlastné rituály?
Určite, sme veľkí kamaráti a dôvera je tu kľúčová. Veľa si spolu čítame. Keď sme čítali Harryho Pottera a v texte bolo „Harry povedal“, ja som to automaticky prepínal na „Yoni povedal“. Yončo sa úplne vžil do úlohy hlavného hrdinu. Periférne som videl, ako hltá každé slovo s nadšením, že je súčasťou toho príbehu.
Od policajného výsluchu k detskému smiechu v škôlke
Okrem školy si začal pôsobiť aj v materskej škole Rozmanita. Aký je to prechod z policajného sveta medzi škôlkarov?
Neuveriteľný. V polícii som viedol výsluchy a riešil vážne situácie. Tu sa musím obrazne aj reálne znížiť o meter dole a byť s tými najmenšími na koberci. Pomáham im pri aktivitách, nosím ich na chrbte, čítame si. Tá detská energia a úprimnosť ma obrovsky nabíja. Bez ohľadu na to, či majú detičky práve náročnejšiu chvíľku alebo plačú, sú úžasné.
V čom podľa teba spočíva zmysel inklúzie, ktorú v Rozmanite žijete každý deň?
V tom, že deti rastú spolu bez bariér už od malička. Vnímam obrovský rozdiel, keď deti prejdú inkluzívnou škôlkou. Automaticky berú spolužiaka a spolužiačku so znevýhodnením ako prirodzenú súčasť triedy. Vidím to na iných deťoch, keď treba pobaliť peračník, dievčatá automaticky pribehnú a pomôžu. Keď sa plánuje exkurzia, prvá otázka detí je: „A je tam bezbariérový prístup? Ako sa tam dostane náš spolužiak?“ To sú veci, ktoré sa nedajú nabifľovať z učebnice, tie musia deti zažiť.
Pohľad bývalého policajta na moderné vzdelávanie
Kedysi si zažil tradičnú školu, dnes vidíš moderný inkluzívny prístup. V čom vnímaš najväčšie rozdiely?
Za našich čias bola chyba vnímaná ako zlyhanie, znamenala trojku, štvorku alebo päťku a trest. V Rozmanite sa mi páči, že chyba je braná ako prirodzený krok v učení. Dieťa spraví chybu, nikto ho neznámkuje, povie sa: „Nevadí, vyskúšajme to inak.“ Z takejto skúsenosti si dieťa zapamätá oveľa viac a nemá strach skúšať nové veci.
Učitelia tu deťom načúvajú. Ranné elipsy, kde deti pomenúvajú svoje emócie, hovoria o tom, ako sa cítia alebo čo cez víkend zažili, sú úžasný nástroj. Za mojich čias sa o duševnom zdraví či pocitoch v škole vôbec nerozprávalo.
Ako sa dnes cítiš v Rozmanite?
Keby mi niekto pred rokmi povedal, že budem pracovať v škole s deťmi, iba by som sa zasmial. Ale dnes viem, že to bolo jedno z najlepších rozhodnutí. Ľudia v Rozmanite – od učiteľov, učiteliek, cez asistentov, asistentky až po vedenie – sú neuveriteľní. Táto práca má hlboký zmysel a ukazuje mi úplne iný rozmer života.
Zhovárala sa: Ivana Lojanová
Foto: Kvet Nguyen
