Keď dieťa pri učení plače, mozog je zablokovaný. Špeciálna pedagogička vysvetľuje, ako učiť inak

Vývinové tabuľky sú dobrá kotva na začiatok, no ak sa nimi necháme zviazať, prinesú frustráciu deťom aj učiteľom, hovorí Bibiána Paľová z bratislavskej laboratórnej školy Rozmanita. V rozhovore opisuje, prečo sa v jej práci zázraky dejú v milimetroch, ako sa z chlapca, ktorý komunikoval len cez gestá, stal čitateľ celých viet a prečo obyčajné umývanie rúk pripravuje deti na čítanie.

Do Rozmanity si prišla ešte v jej úplných začiatkoch v Novej Cvernovke, pôvodne si však túto prácu odmietla. Čo ťa nakoniec presvedčilo?

Bola som druháčka na bakalárskom štúdiu, keď mi moja vysokoškolská učiteľka z katedry špeciálnej pedagogiky, Kristína Tkáčová, ponúkla túto prácu. Na prvú som jej úprimne odpísala, že toto asi nie je moja vysnívaná práca. Ona mi však napísala späť, že si myslí, že je to presne pre mňa, a tak trochu ma presvedčila. Keď som potom vytočila kontakt, ktorý mi poslala, zdvihla mi pani a predstavila sa ako Anna Symington-Maar. Vygooglila som si ju a zistila, že idem do škôlky, o ktorej mi už dávnejšie s nadšením rozprávala švagriná – o mieste, kde spolu chodia na výlety deti na vozíku, rôznych farieb pleti aj rodinného zázemia. Osud to zahral lepšie ako ja.

Aké boli prvé dni?

Totálny chaos, v tom najlepšom zmysle slova. Kristína mi nechala v herničke dva malé papieriky so skratkami oblastí, ktoré mám u detí sledovať. Bolo tam napríklad „JM“ – jemná motorika. Dala som to do Googlu, no ten špeckárske skratky nepoznal. Stálo ma to obrovské množstvo energie a štúdia, kým som sa zorientovala. Vtedy som si povedala, že raz vytvorím niečo, čo takejto stratenej Bibe v malej herničke ušetrí hodiny hľadania. Z toho neskôr vznikla moja diplomovka a odborná fialová kniha Skríning, ktorá má dnes v obehu okolo 700 výtlačkov a získala aj pozitívnu odbornú recenziu v medzinárodnom vedeckom časopise.

Zdá sa, že potreba mať vo veciach poriadok a prepojiť kreativitu so systémom je ti prirodzená. Bolo to tak vždy?

Úplne. Už na základnej škole som veľmi rada tvorila triedne nástenky. Nikdy som však nerobila len nástenku bez myšlienky – vždy som do nej chcela vložiť jasný systém a odkaz. Pamätám si na jednu z deviateho ročníka: dala som na ňu obraz učiteľky ako sviečky, z ktorej kvapká vosk na malé sviečky, teda žiakov, aby mohli rásť. Jedna pani učiteľka to vtedy vôbec nepochopila a prišla to so mnou riešiť, no ja som skrátka vždy potrebovala prepájať kreativitu s nejakým posolstvom. Neskôr, na druhom stupni a na gymnáziu, som svoje „farbičky“ trochu upratala – nechcela som byť jediná so žltými korálmi na krku, keď mali všetci svetlohnedé blúzky, tak som si obliekla svetlohnedú aj ja. Dnes som však opäť v modrej blúzke a presne takto fungujem aj v práci: keď vidím chaos ako tie dva papieriky so skratkami, potrebujem im dať hlavu, pätu a systém, o ktorý sa dá oprieť.

V Rozmanite pracujete so systémovou inklúziou, no zároveň vravíš, že pre teba bola úplnou samozrejmosťou už odmalička. Kde si vyrastala?

Pochádzam z Oravy, z malej dedinky, a až tu v Bratislave som si uvedomila, čo som vlastne doma žila. Na základnej škole sme mali popri bežných triedach aj špeciálnu triedu. Neučili sme sa spolu v jednej lavici, ale všetky besiedky sme mali spoločné. Dodnes si pamätám chlapca s detskou mozgovou obrnou, ktorý mi raz povedal, že budem jeho žena. Bol to pre mňa ten najkrajší kompliment – pozval ma do svojho sveta. Okrem toho sme v dedine mali domov dôchodcov. Ľudia bez nohy, s jazvami na tvári či ľudia, ktorí nerozprávali, boli pre mňa ako pre malé dievča úplne bežnou súčasťou cesty do obchodu. Jeden pán k nám chodil každú nedeľu o pol jednej zazvoniť a vypýtať si pohár vody. Iný pomáhal ocinovi s drevom a minulý rok bol aj na našej svadbe. U nás doma nikto neriešil inklúziu ako odborný pojem, tam sa jednoducho žila prirodzená ľudská vrúcnosť.

Dáždnik nad celou triedou

Čo robí špeciálny pedagóg v Rozmanite inak, aby nezostal len „zatvorený v kabinete“?

Bolo by zbabelé tvrdiť, že mojou úlohou je len zavrieť sa za dvere miestnosti a drilovať s dieťaťom slovenčinu či matematiku. Špeciálny pedagóg musí držať dáždnik nad celou podporou dieťaťa. Ak mám dáždnik, nemôžem sa pod neho schovať sám – musím pod neho zavolať triednu učiteľku, asistentku, rodičov aj externých odborníkov, ku ktorým dieťa chodí na terapie. Učiteľstvu v triede musím dať praktický návod: toto dieťa má takéto potreby, takto mu upravme prostredie, takto mu vysvetlíme zadanie. Veľmi si prajem, aby sme v podpore detí boli jednotní a hrali to spolu.

Veľa hovoríš o prostredí ako o „ďalšom učiteľovi“. V Rozmanite máte v triedach kútiky pokoja, bezpodnetovú miestnosť, ale aj senzorickú miestnosť Snoezelen. Akú úlohu zohrávajú pri učení?

Obrovskú, pretože deti, najmä v mladšom veku, ešte len učia svoj mozog regulovať emócie a spracovávať podnety. Keď má dieťa ráno ťažké lúčenie s rodičom alebo je preťažené z hluku v triede, kútik pokoja mu dáva bezpečný priestor, kde si môže na chvíľu objať plyšáka, vziať senzorickú hračku a zregulovať sa. Miestnosť Snoezelen je pre nás nenahraditeľná najmä pri deťoch, ktoré sú senzitívne na zvuk či zrak – cielená práca so svetlom, optickými vláknami či jemnou hudbou dokáže upokojiť preťaženú nervovú sústavu tak, aby dieťa mohlo opäť fungovať. A pri diagnostike zas využívame bezpodnetovú miestnosť s bielymi stenami, kde dieťa nič vizuálne neruší.

Prečo je pre mozog dieťaťa také kľúčové, aby sa cítilo v bezpečí skôr, ako od neho začneme chcieť výkon?

Vysvetľujem to cez metaforu „mozgu v dlani“. Keď sa dieťa necíti bezpečne, má z niečoho strach alebo je emočne zahltené, bezpečnostná kontrolka bliká kvôli zahltenej amygdale a limbickému systému – a obrazne povedané „vystrelí“ prefrontálnu kôru, ktorá zodpovedá za schopnosť upokojiť sa, racionálne myslieť, spolupracovať a napokon sa aj efektívne učiť. Ak dieťa trápime do úmoru a ono pri učení plače, cíti napätie a nepokoj – mozog je zablokovaný. Výskumné dáta hovoria jasne: učenie v strese, preťažení a emočnom nepokoji nikdy nebude také efektívne, ako keď sa dieťa s učiteľom cíti v pokoji a v bezpečí.

„Špeciálny pedagóg musí držať dáždnik nad celou podporou dieťaťa. Ak mám dáždnik, nemôžem sa pod neho schovať sám – musím pod neho zavolať triednu učiteľku, asistentku, rodičov aj externých odborníkov.“

Učenie ako zážitok 

Ako teda vyzerá učenie v praxi, keď namiesto pracovných listov zapájate zážitok? Hovoríš o takzvanej pyramíde učenia.

Keď chceme dieťa naučiť napríklad predložky – čo je na, za alebo pod – v bežných intervenciách sa často hneď siahne po pracovnom liste. My ideme od spodu pyramídy, teda cez vlastné telo a fyzický zážitok. Dieťa si vezme stoličku a povieme mu: „Postav sa na stoličku. Teraz sa postav za stoličku. Choď pod stoličku.“ Až keď to zažije telom, prejdeme do 3D formy – dáme mu malú stoličku a figúrku, ktorú má postaviť na ňu. A úplne na vrchole pyramídy, ako posledný a najabstraktnejší krok, je obrázok na papieri, kde má ukázať, kde sedí macko.

Tvrdíš dokonca, že aj obyčajné umývanie rúk alebo odkladanie topánok v škôlke pripravuje deti na čítanie a matematiku. Ako to spolu súvisí?

V každodenných činnostiach sú obrovské presahy do učenia, len si ich často neuvedomujeme. Keď si dieťa ide umyť ruky, učí sa postupnosť krokov: zapnem vodu, dám si mydlo, umyjem ruky, utriem ich. A presne takéto plánovanie je potom základom pre mnohé učebné procesy. Alebo keď si vyzuje topánky a ukladá ich do botníka – chytá predmet určitého tvaru a veľkosti a odhaduje, do ktorej poličky sa zmestí. To je čistá predmatematická príprava a práca s priestorovými vzťahmi. Dokonca aj sledovanie odchádzajúceho vlaku na prechádzke trénuje fixáciu očí a sledovanie línie, čo je základ pre čítanie v riadku.

Prečo nie si zástankyňou klasických vývinových tabuliek?

Tabuľky sú skvelá kotva na začiatok, ale ak sa nimi necháme zviazať, prinesie to frustráciu všetkým. Keď máte v triede dieťa, ktoré v šiestich rokoch zvláda úlohy štvorročného a pokrok ide pomaly, tabuľka vám ukáže len zlyhanie. Učiteľ je frustrovaný, dieťa je frustrované. Preto som si v hodnotení rozpracovala slovo „čiastočne“ na konkrétne stupne dopomoci. Na začiatku roka dieťaťu chytím ruku a striháme papier spolu – to je plná fyzická dopomoc. O tri mesiace mu len gestom naznačím, ako chytiť nožnice. V tabuľke by stále svietilo, že „nevie samo strihať“, no v realite urobilo obrovský skok. Zázraky sa v našej práci dejú v milimetroch.

Žiadne dieťa nie je problém

Máš pred očami konkrétne dieťa, pri ktorom si si povedala, že presne kvôli tomuto táto práca dáva zmysel?

Mám ich hneď niekoľko. Napríklad chlapček, ktorý pri nástupe takmer nerozprával a učili sme ho komunikovať cez gestá. Dnes ho učím slovenčinu a matematiku a zvláda základné sčítacie operácie a číta celé vety. Alebo chlapec s autizmom, ktorému som robila asistentku – učili sme sa spolu vystrieť nohy na hojdačke či vôbec prehltnúť kúsok mäsa. Dnes ho vidím v prvej lavici, ako píše písmená a funguje v kolektíve. A potom je tu dievčatko. Prišla s veľmi náročným správaním, pri hneve si búchala hlavu o zem a ja si len spomínam, ako som kričala na kolegyňu, nech jej tam rýchlo podloží ruku. Som presvedčená, že v bežnom systéme by to mala nesmierne ťažké. Dnes je to dievča, ktoré sa nám pred chvíľou prišlo pozdraviť, v pohode sa vzdeláva v triede a keď niečo urobí zbrklo, sama od seba sa opraví.

„Nech tá diagnostika vyjde akokoľvek a nech je na tom papieri napísané čokoľvek, vaše dieťa to vôbec nezmení. Stále je to ten istý veselý chlapec alebo dievča, ktoré sa rado hojdá.“ – Bibiána Paľová

Keď rodičom prvýkrát oznamuješ, že ich dieťa má ťažkosti a potrebovalo by diagnostiku, stretávaš sa so strachom a smútkom. Čo im vtedy hovoríš?

Vždy im poviem jednu vec: nech tá diagnostika vyjde akokoľvek a nech je na tom papieri napísané čokoľvek, vaše dieťa to vôbec nezmení. Stále je to ten istý veselý chlapec alebo dievča, ktoré sa rado hojdá a ktoré ste sem priviedli pred pol rokom. Papier nám môže dať návod, ako mu lepšie pomôcť.

Dnes si opäť vo svojej modrej blúzke a aj tvoje know-how sa cez program IN Škola šíri do desiatok škôl po celom Slovensku. Čo je tvojou najväčšou motiváciou?

Že to nezostáva len za bránami jednej bratislavskej školy. Veľmi ma teší, keď mi napíše pani učiteľka alebo babička, ktorá sa so svojou vnučkou učí z mojej knihy a vnučka si pýta „tú fialovú“. V Bratislave už vidíme, že sa veci hýbu dobrým smerom, ale stále myslím na regióny a menšie mestá, ktoré si týmto rastom ešte len potrebujú prejsť. Nie je frajerina zostať tam, kde sú už všetky podmienky vytvorené. Skutočná zmena nastane vtedy, keď nás spoločnosť prestane deliť na takých a onakých, lebo každý/á z nás je iný/á, a to nám môže byť vzájomne neskutočným obohatením. 

Bibiána Paľová pôsobí ako špeciálna pedagogička v bratislavskej LAB škole Rozmanita a je autorkou odbornej publikácie Skríning. Prostredníctvom programu IN Škola pomáha prenášať inkluzívne metódy do materských a základných škôl po celom Slovensku. 

Rozhovor bol realizovaný vďaka podpore Nadácie VÚB. 

Ostatné články